Ria Zelisková: Ešte som nemala degustáciu, na ktorej by som neponúkala niečo na zahryznutie

ria zeliskova vinarova zena vino zeliska

Foto: Zuzana Gavulová

Je absolventkou žurnalistiky, ktorá miluje život so všetkým, čo prináša.…

Okrem toho, že Ria Zelisková je Vinárova žena, je aj mamou na štvornásobný úväzok. V rodinnom vinárstve Víno Zeliska je jej rukopis vidieť nielen vo vinici, ale aj v marketingu a na eventoch, ktoré s obľubou organizuje. Vďaka projektu Vinárova žena sa jej podarilo zviditeľniť rodinnú značku a spolu s manželom vyrábajú poctivé slovenské víno, ku ktorému Ria vždy s radosťou napečie voňavý domáci kváskový chlebík.

Čomu ste sa venovali pred tým, ako ste sa stali Vinárovou ženou?

To závisí od toho, ako veľmi do minulosti chceme ísť. Ako dieťa som bola vinárovou dcérou, keďže aj môj otec obrábal vinohrady a môj starý otec tiež. Študovala som na pedagogickej škole a neskôr na univerzite v Trnave marketingovú komunikáciu. Popri škole som začala pracovať ako vizuálny koordinátor v obchode. Tesne pred bakalárskymi skúškami som otehotnela, a tak si už od roku 2013 užívam reťazovú rodičovskú dovolenku. Počas nej sme začali s manželom podnikať a popri deťoch som rozbehla Vinárovu ženu.

Ako ste sa s manželom spoznali? Venovali ste sa vinárstvu už vtedy každý osobitne, alebo to bola až spoločná cesta?

S mojím mužom sa poznáme od detstva. Bývali sme od seba len pár domov. Ja som sa hrala s jeho sestrami a on s mojimi bratmi. Keď som mala šestnásť a on devätnásť rokov, dali sme sa dokopy. Moji bratia ho stále vystríhali, nech neblázni, lebo bude musieť celý život jesť vajcovú rascovú polievku. To bolo jediné jedlo, ktoré som v tom veku vedela uvariť. Našťastie ich nepočúval a odvtedy sme sa od seba nepohli. Vajcovú polievku som varila asi iba raz. Nechutila mu (smiech). Vinárčenie však máme obaja v krvi, keďže pochádzame zo Svätého Jura. Chodili sme s našimi rodinami do chotára od malička.

O koľko vinohradov sa staráte v rámci vášho vinárstva Víno Zeliska?

Staráme sa o osem vinohradov. Tento rok to však bolo so starostlivosťou biedne. Našťastie, hrozno dozrieva krásne, no máme za sebou náročný rok, keď sme sa ladili ako šesťčlenná rodina a vinohrady išli často bokom.

Aká bola cesta budovania vlastnej značky? Čo bolo pre vás najťažšie v začiatkoch vlastného podnikania?

Na začiatku mal môj manžel plán predávať vína od všetkých vinárov zo Svätého Jura. Chcel prehĺbiť povedomie o perfektnom svätojurskom víne. Ja som ho ťahala stále k tomu, aby sme sa sústredili len na nás. Nie je jednoduché nájsť si s vinárstvom vlastnú cestu, keďže je ich na Slovensku veľa, a okrem toho ľudia kupujú aj zahraničné vína. Potom som si však vymyslela príbeh Vinárovej ženy – mal to byť profil, na ktorom by si ľudia mohli čítať, ako sa žije s vinárom pod jednou strechou. Chcela som ukázať, čo všetko počas roka vinohradníci robia a všetkým očami ženy priblížiť, čo znamená vyrábať víno. Môj muž bol sprvu skeptický, neveril, že by nás tento príbeh mohol potiahnuť, no ja som sa nedala odbiť a pustila som sa do toho. Zavolala som fotografku a začala písať. O tri roky neskôr sme tu. Máme jedinečnú cieľovú skupinu a každý zákazník je pre nás ako dobrý priateľ, pretože sú to moji reálni sledovatelia na Instagrame, ktorí nás podporujú.