Laci a Anči Strike: Keď majú dvaja vzájomné pochopenie, dokážu zvládnuť veľmi veľa vecí

LACI a ANČI STRIKE. Bezprostrední. Štýloví. Talentovaní. To, že sú uznávaní a top slovenskí tanečníci a rodičia synov Danka a Adamka, o nich už pravdepodobne viete. No možno o nich netušíte, že sú to v prvom rade príjemní ľudia, ktorí si žijú svoje r’n’b. Viac než nejaká dráma u nich frčia iné hodnoty.

Keď sa povie Anči Strike, každému je hneď jasné, že je reč o skvelej tanečnici. Málokto však o tebe tuší, že si srdcom umelkyňa a získal si ťa textilný dizajn, ktorým si sa roky živila.

Anči: Áno. Vyštudovala som strednú školu úžitkového výtvarníctva aj vysokú školu výtvarných umení. Ale v tomto odbore som sa realizovala najmä popri tanci. Mám tieto dva svety veľmi úzko prepojené a oba milujem. Mala som na starosti tvorbu a výber kostýmov v rôznych veľkých televíznych projektoch, akými bola napríklad Superstar alebo klasický televízny silvestrovský program. Obliekala som tanečníkov napríklad aj do inscenácie Rómeo a Júlia, ktoré sa hralo v SND. Tam som kostýmy aj navrhla, aj vytvorila. Niekedy je to náročné, pretože treba obliecť aj 50 tanečníkov.

A k tancu si sa ako dostala?

Anči: Moji rodičia ma prihlásili do folklórneho súboru Prvosienka, keď som mala 6 rokov. Tam som tancovala až do mojich 13 rokov. Potom som sa realizovala najmä ako výtvarníčka. Tanec mi však chýbal a keď som mala 17, hľadala som cestu, ako sa s tancom znovu spojiť. Začala som chodiť na hip-hop, pretože tá hudba sa mi veľmi páčila a tanec ma neskutočne bavil. Šla som touto cestou a počas nej neskôr vznikla Street Dance Academy (SDA) a ja som sa stala jej súčasťou.

Laci, to kde si nabalil takúto všestrannú ženu a umelkyňu?

Laci: (Smiech.) Pri tanci. Spoznali sme sa u mňa v tanečnej škole. Vtedy sa tá škola ešte nevolala Street Dance Academy. V tom období sme sa často stretávali v kluboch, kam sme chodili na párty a tancovať. Nejako to začalo medzi nami fungovať, začali sme spolu randiť a… už to bolo (úsmev).

Laci, ty si sa ako dostal k tomu, že ťa tanec začal živiť? Pracoval si aj niekde inde, než len v tanečnej brandži?

Laci: Jasné. Ja som robil kadečo. Pracoval som manuálne na stavbách, robil som napríklad aj lešenia. Aj napriek tomu, že som dokončil dve stredné školy, nebolo pre mňa prioritou pracovať v odbore, ktorý som vyštudoval. Naopak.

Rýchlo som pochopil, že peniaze si dokážem zohnať aj inde a iným spôsobom. Roky som pracoval dokonca ako zubný technik (úsmev). Stále ma to však ťahalo k tancu.

Ten som mal celý čas len ako bokovku, ktorou som si občas privyrobil aj nejakú tú korunu. V roku 2003 som sa to rozhodol zmeniť. Chcel som zužitkovať kopec skúseností, ktoré som nadobudol v zahraničí, a tak som založil SDA, ktorá úspešne funguje do dnešných dní.

Čo je hlavnou myšlienkou SDA?

Laci: Životný postoj. V SDA nemusíme byť za každú cenu majstrami sveta, aj napriek tomu, že často spolupracujeme s kvalitnými ľuďmi. Dokonca si dovolím tvrdiť, že s najkvalitnejšími. V SDA nám skôr ide o pohodu, ľahkosť bytia, radosť z hudby a z tanca, o dobrý pocit. A nevyhľadávame ani si nevyrábame zbytočné problémy.

Si hrdý na svoje tanečné decká?

Laci: Som veľmi hrdý na svoje tanečné decká (úsmev). Dokonca si dovolím tvrdiť, že máme za sebou tento rok asi najlepšiu tanečnú sezónu. Najväčší progres vidím v tom, akým spôsobom naši tanečníci začali chápať a cítiť hudbu a tanec. Práve včera som im to hovoril a bolo to super.

Vnímajú ťa ako kamoša alebo ako autoritu?

Laci: Myslím si, že aj, aj. Lebo keď sa žúruje, tak sa žúruje, ale keď sa maká, tak sa maká (smiech). SDA nie je tanečná škola, ktorá si najme tanečníkov, len aby mechanicky fungovala. SDA je postavená na pevných základoch. Svojich lektorov som na 95 % odchoval ja. Všetci vedia, aký systém práce vyžadujem a aký majú mať prístup. Vedia, ako bývam naladený na vystúpenia a ako zase na natáčania. Vedia, že sa rád usmievam a mám rád pohodu, ale aj to, že ak niečo poviem, platí to. Vedia, koľko tanečných bitiek som povyhrával a čo je za mnou. Toto všetko oni vedia, a preto je medzi nami okrem kamarátstva, priateľskej komunikácie a atmosféry aj rešpekt.

Anči, ty sa realizuješ v tanci aj popri mamičkovských povinnostiach. Založila si projekt Tanči s Anči, kde učíš mamičky tancovať s bábätkami v nosičoch. Ako vznikol tento nápad?

Anči: Doma mi bolo dlho (úsmev). Mala som chuť sa realizovať, a zároveň byť s našimi deťmi, a tak to celé vzniklo veľmi spontánne a prirodzene, keďže už aj predtým som bola lektorkou tanca. Urobila som si certifikát na ergonomické nosenie bábätiek a mám aj certifikát na tancovanie s bábätkami, pretože pri takýchto činnostiach treba vedieť okrem iného aj to, ako mať bábätko správne ergonomicky uložené v nosiči alebo v šatke. Tancovanie s bábätkami si však upravujem podľa svojho štýlu.

S mamičkami tancujeme hip-hop a r’n’b, možno aj tým je Tanči s Anči výnimočné.

Viem, že na Slovensku sú lektorky tanca s bábätkami, ktoré uprednostňujú rôzne iné štýly, ale hip-hop a r’n’b s bábätkami, myslím, zatiaľ netancuje nik iný.

Maminy na kurzoch prídu na úplne iné myšlienky. Je to pre ne poriadny reset. Musia rozmýšľať nad úplne inými vecami, aké riešia v bežný deň. Musia si zapamätať kroky, sústrediť sa na hudbu, učia sa choreografie a nové variácie. Maminy si nájdu nové kamošky, socializujú sa a keďže na kurzoch aj trochu posilňujeme, tak si aj tvarujú postavy. Neraz mi príde správa: Wau, Anči, schudla som už 3 kilá! (Úsmev). Na kurzy chodia mamičky aj s 2 – 3 deťmi naraz. Tie väčšie sa k nám samy pridávajú, a tak sa úplne nenásilnou formou učia tancovať. Je tam zábava.

Teraz v lete naplno frčia detské tanečné letné tábory s SDA. Odkiaľ si vzal taký nápad? Čo môžu decká na táboroch zažiť?

Laci: Nápad sa zrodil v mojej hlave už asi pred 15 rokmi. Vymýšľali sme letnú aktivitu do našej tanečnej školy, aby sme nemali dva mesiace prázdnu tanečnú sálu. Vtedy vznikol prvý letný tábor, kde sme mali asi 40 detí. Postupne sa to nabaľovalo až do fázy, v akej to je dnes. Tábor je teraz aj v iných mestách a to je pre mňa úplne – že, wau! V princípe ide o to, že deti v našich táboroch majú kopec zážitkov z rôznych oblastí, ktoré sa úzko spájajú s hip-hopom. Tancujú, rapujú, bavia sa – a makajú. Na tento projekt som veľmi pyšný. Teším sa z toho, že o to majú decká záujem a že si to užívajú.

Si súčasťou každého tábora? Ako to stíhaš? Nechýbaš v lete doma?

Laci: Som prítomný na každom jednom tábore, ale nie každý deň. Som tam na niektorých tanečných lekciách a potom na záverečných tanečných vystúpeniach, kde mi decká predvedú to, čo sa za celý čas naučili. Inak tréningy vedú moji lektori, ktorých som školil ja osobne. Presne vedia, ako majú tréningy viesť a čo od nich očakávam. Na tom si dávam naozaj záležať. Okrem toho majú lektori aj školenie komunikácie a prvej pomoci.

Robíme to tak už niekoľko rokov a zatiaľ to skvele funguje. Pre mňa nie je možné, aby som bol na každom tábore a každý deň. V lete mám veľmi prísny pracovný režim, keď sa presúvam z mesta do mesta a celý čas vyučujem tanec. Každý týždeň spím na rôznych miestach, v rôznych hoteloch. V tom je moja práca niekedy náročná. Myslím si, že v lete trochu doma chýbam. Snažíme sa to ale kombinovať tak, aby sme boli aj spolu. Keď sú tábory v Bratislave, bývam doma vždy poobede a ak frčím zase na kemp do jedného hotela pod Kriváňom, brávam rodinu so sebou.

Anči: Naozaj sa nám to zatiaľ darí skombinovať tak, aby sme to mali vyvážené. Rešpektujeme Laciho prácu a ak nie je doma, radi si urobíme svoj program alebo vycestujeme za ním.

Anči, ty sa najnovšie venuješ aj laktačnému poradenstvu. Ako si sa k tomu dostala?

Anči: Keď sa narodil môj syn, na kojenie som sa nejako špeciálne nepripravovala. Brala som to tak, že dojčenie je prirodzenou súčasťou materstva, a tak to jednoducho príde a ja budem dojčiť. A potom som zistila, že to úplne tak nie je. Informácie, ktoré som dostávala v nemocnici od lekárov, mi vôbec nepomáhali, a tak som sa rozhodla kontaktovať laktačnú poradkyňu MANILA, o.z. Tá prišla za mnou, poradila mi pár vecí, ktoré fungovali okamžite.

Začala som sa o túto tému zaujímať. Študovala som odborné lekárske články a lustrovala som si dostupné informácie na ich stránke. Najskôr som radila mamičkám len tak, že som poradila z vlastných skúseností. Ale neskôr som mala potrebu mať túto tému podchytenú komplexnejšie, a tak som sa odhodlala urobiť si kurz. Zložila som skúšky, ktoré boli dosť náročné. O to viac, že som sa tomu všetkému venovala popri deťoch. Avšak rodina ma v tom veľmi podporovala a pre mňa to bola fantastická sebarealizácia.

Mamou si sa stala prvýkrát, keď si mala 26 rokov. Zvažovala si také to klasické mamičkovské – kariéra verzus deti?

Anči: Áno, určite som tak zozačiatku uvažovala a myslím si, že to robí veľa mamičiek. Potom však matka zistí, že sa môže realizovať, aj keď už má deti. Síce nie úplne naplno, ale postupne a pomaly to ide.

Pre mňa je rodina prvoradá. Kým sú deti malé, tak ma potrebujú, no uvedomujem si aj to, že deti malé večne nebudú.

Chvalabohu, rastú (smiech). Musím však povedať, že mám skvelého manžela, ktorý mi vie pomôcť s deťmi, a teda sa môžem sebarealizovať.

Laci, podporuješ Anči v práci? Páči sa ti, čo robí?

Laci: Podpora je podľa mňa rozhodujúca. Snažím sa Anči podporovať vo všetkom a dúfam, že to aj cíti. Tie mamy to naozaj nemajú ľahké, ale na druhej strane ani fotrovia to nemajú úplne jednoduché (úsmev). My máme tú výhodu, že ja som vo svojej práci vlastne riaditeľom. Je fakt, že si môžem dovoliť byť s rodinou a s deťmi možno častejšie ako bežní otcovia, ktorí musia chodiť do roboty od – do. Ale, samozrejme, mávam aj pracovne náročnejšie obdobia. Je to o rešpekte. Myslím si, že keď sú partneri vzájomne vyladení a chápu vzájomné rozhodnutia, ktoré musia urobiť, prejaví sa to aj na domácej atmosfére. A to je to, čo je dôležité. Keď dvaja nájdu u seba vzájomné pochopenie, dokážu zvládnuť veľmi veľa vecí.

Anči: Ešte si zabudol povedať, či sa ti páči, čo robím.

Laci: Páči sa mi, čo robíš. Všetky veci, čo robíš, sa mi páčia (smiech).

Svoji ste už sedem rokov. Zmenilo sa niečo vo vašom vzťahu po svadbe?

Laci: Zmenilo. Myslím si, že to gesto, keď si muž privedie svoju vyvolenú pred oltár, vypovedá o tom, že to s ňou myslí naozaj vážne. Že nemyslí na nejaké zadné vrátka. Náš vzťah, samozrejme, dosť ovplyvnili aj naše deti. A navyše my s Aničkou sme obaja barani a kým sme nemali deti, mali sme aj „obdobíčka“, ktoré boli aj dosť náročné. Som rád a aj prekvapený z toho, ako sme sa s tým naučili vyrovnávať a ako to medzi nami funguje. My sa pohádame naozaj výnimočne. Normálne si zaklopem (smiech).

Anči: Áno (smiech).

Ako vychovávate?

Laci: Uprednostňujeme voľnú výchovu, ale vôbec nie takú, ako sa prezentuje na internete, že deti môžu všetko. My deti učíme spoznávať hodnoty, vedieme ich k princípom a musia doma aj pomáhať. Ale komunikujeme s nimi veľmi priateľsky. Dokonca až tak, že nás volajú Laci a Anči.

Anči: Mňa volá starší syn Anna (smiech).

Laci: Ale zaujímavé je, že keď im ideme niečo vysvetľovať alebo ich upozorniť, či vychovávať, vtedy sme okamžite a celkom prirodzene mama a otec.

Anči: Ja som si veľa prečítala o výchove, ešte keď som nebola tehotná. Postupne som zistila, že najlepší spôsob výchovy je poznať svoje dieťa. Neskôr som sa dozvedela, že existuje na to aj odborný termín volá sa to vzťahová výchova. Dosť to ovplyvnilo aj dojčenie. Vtedy to funguje. Muž sa stará o ženu, aby jej nič nechýbalo, aby mohla dojčiť a starať sa o deti. Je to kúzlo rodinného života, ktoré má neskutočnú silu.

Laci: Inak za toto som Aničke veľmi vďačný. Vstávanie v noci k fľaškám a varenie nejakých umelých mliek a neviem, čo všetko ešte… to ja vôbec nepoznám.

Akí ste rodičia?

Anči: Podľa mňa som mama, ktorá nevyzerá ako mama. Hovorím tomu „nevyzerajka“. Párkrát si ľudia o mne mysleli, že som opatrovateľka. Ale to môže byť aj tým, že ma môj syn volá Anna (úsmev). Snažím sa byť dobrou mamou a ísť príkladom, aby z nich boli dobrí ľudia. No tiež niekedy vybuchnem. Nie je vždy všetko ružové. A Laci je veľmi dobrý otec. On si vždy vie na deti nájsť čas. Aj keď je unavený a príde domov z práce, vie sa vždy s nimi zahrať. Veľmi sa mi páči, ako ich vedie a že je pre nich vzorom. Bola by som rada, keby naši synovia boli takí muži, akým je on.

Laci: Jéj, to si pekne povedala (úsmev). Anči je super mama. Ja robím maximum, snažím sa vždy robiť všetko najlepšie, ako viem, ale nerád sa hodnotím.

Anči: A hlavne stále sa učíme. Deti sú naše zrkadlo. Keď sa ocitneme v nejakej vypätej situácii, veľa vecí si dokážeme uvedomiť podľa toho, ako sa zachovajú deti. Na našich deťoch vidno, akí sme rodičia.

Randíte?

Anči: Jasné. To vo vzťahu jednoducho treba. Ale záleží na veku dieťaťa. Napríklad my sme to vyriešili tak, že keď som vedela, že mi bude malý na obed späť približne dve hodinky, uspala som ho, potom ho prišla postrážiť babka a my dvaja sme spolu vybehli na obed. Alebo sme si odskočili na raňajky. Mnohým ľuďom to ani nenapadne, že to nemusí byť len také klasické rande, teda večer do kina, na večeru a potom… (smiech).

Laci: (Smiech) – áno, presne tak. S deťmi sme radi. Snažíme sa byť s nimi často, ale tak, aby sme to mali vyvážené.

Doprajete si aj čas len pre seba a na svoje záľuby? Čo najradšej robíte?

Anči: Doprajem si aj čas pre seba. Môj manžel je veľmi rozumný (smiech).

Laci: Doprial by som ti ho aj viac.

Anči: Ja som s deťmi veľmi rada a nemám potrebu často zdrhnúť z domu. Ale niekedy aj mamy potrebujú reset. Milujem dobré jedlo, galérie, knihy, nemám problém ísť sama do kina… Mávam tréningy pre ženy, kde tancujeme na opätkoch veľmi žensky a sexy. Dobíja ma to energiou. Milujem módu a vždy, keď môžem, niečo si ušijem alebo vytváram niečo z textilu. A, samozrejme, ak potrebujem, idem sa von zabaviť s kamoškami.

Laci: Ja veľmi rád fotím. Foťák mám na krku takmer stále. Pri fotení je veľmi dôležité, aby si fotograf našiel svoj rukopis. Aj keď by sa dalo povedať, že som už nejako vyprofilovaný, stále si myslím, že svoj stopercentný rukopis ešte nemám. Viem si predstaviť, akým štýlom to budem posúvať ďalej. A ešte veľmi rád hrávam ako DJ. Hudbou žijem a dosť sa v nej vyznám. Nie je pre mňa až taký problém zahrať ako DJ na nejakej párty. Ale hrávam klubovú hudbu. Nefotím ani nehrávam svadby. Fotím a hrám, čo chcem a kedy chcem. Pri deťoch sme museli nejaké koníčky na chvíľu okresať, ale teraz, keď trochu vyrástli, sa môžeme s Anči zase viac realizovať a deti nás pri tom pozorujú a k niečomu sa aj pridajú. Takže nie je všetkým dňom koniec, aj keď sú už deti na svete. Myslím si, že o nás ešte budete počuť (úsmev).

Tento článok bol pôvodne publikovaný vo vydaní Rikiki LETO/2019.