Akej farby pleti je Santa Claus? Ako recepty z multikultúrnej kuchyne

Viete o tom, že Santa nosil voľakedy žltohnedé oblečenie? Ten červený overal je, ak sa nemýlim, pôvodne nemeckým zdokonalením pre Američanov, ktorý sa neskôr zglobalizoval. Žltohnedá asi nebola lákavá tak, ako sýta červená. Záleží na tom vôbec? Navarme si radšej tri skvelé vianočné recepty – ugandský, sladký afganský a slovenský a okoreňme ich o útržky z jedného multikultúrneho varenia v bratislavskom komunitnom centre Mareena.

O čom sú Vianoce a čo majú na celom šírom svete spoločné? Iste veľa dobrého jedla a vidinu spoločne stráveného času s rodinou a blízkymi. Martin, mladý Uganďan tmavej sýtej farby pleti so svetielkujúcimi očami, žije už niekoľko rokov so svojou ženou Martinou na Slovensku. Stáli sme nad hrncami v Mareene, môj Michal pri obaľovaní halibuta a Martin nad variacimi sa banánmi, ugandskou špecialitou. Zaspomínal si s nami na tie svoje Vianoce, v miestnom kráľovstve Buganda neďaleko Viktóriinho jazera – v prvom rade sa všetci sťahujú z ďalekých miest a sídiel do dedín, odkiaľ pochádzajú. Vianoce sú aj tam rodinnou záležitosťou.

Autobusy, taxíky, motorky, všetky dopravné prostriedky sú zaneprázdnené. V kostoloch sa spieva už od siedmej rána, na Vianoce tam, podobne ako tu, chodia i ľudia, ktorí nie sú veriaci. Veľa sa varí – ugali, samosa, matoke, ryby, mäso. Deti behajú tu i tam, ženy pred domom pripravujú cesto z kukuričnej múky na ugali, pochutinu, ktorej recept vás čaká na konci tohto článku. Muži zas hovädzinu či banánové listy, v ktorých sa bude ugali variť. Ugali je jedlom bohatých aj chudobných – tak ho nazývajú v Keni, kde som niekoľko mesiacov sama žila. Zasýtilo, vždy.

O jednu vtipnú spomienku z Kene sa s vami podelím. Pamätám si, ako sa ma miestne deti raz opýtali, z akého kmeňa pochádzam. Keď som im povedala, že na Slovensku kmene nemáme, iba väčšinu a menšiny, povedali, že je to nuda. V Ugande žije 40 miliónov obyvateľov 56 rôznych kmeňov, v Keni je tých kmeňov viac ako 40. Verím im, že to pre ne bola totálna nuda.

Superhrdinovia lásky

Som beloška, Slovenka, zatiaľ čo Martin je Muganďan z kmeňa Baganda, najväčšieho v krajine, obývajúceho prevažne centrálnu časť Ugandy. Na čele monarchie uprostred republiky je Kabaka Muwenda Mutebi II. Znie to ako z rozprávky alebo z marvelovky o Čiernom panterovi. Oveľa väčšou hrdinkou je možno práve Martinka, Martinova manželka. Smiali sme sa na tom, ako sa jej ľudia často vypytujú, aké je Martinovo skutočné meno. Žijú totiž v domnienke, že Martin nemôže byť ugandské meno, a predsa je!

Keď mala 23 rokov, odišla do Ugandy. Len tak, bola mladá a zvedavá. Zamilovala sa tam. Keď s Martinom zistili, že chcú byť spolu, do cesty sa im postavila nejedna prekážka.

Na Slovensko ho najprv nechceli pustiť, nedostal víza. Martina sa musela vrátiť za povinnosťami domov, pomerne dlho sa preto nevideli. Ani rodičia neboli vidinou ugandského zaťa nadšení. Mladí vyriešili starosti tých druhých aj vlastné sobášom v Kampale, v hlavnom meste Ugandy. Nikto nemá právo siahať im na lásku. Dnes žijú tu, Martin má priateľov aj prácu.

Otec Vianoc

Celá Mareena voňala po Vianociach. Po multikultúrnych Vianociach. Martina čakajú na Slovensku už štvrté Vianoce, tráviť ich budú u Martinkinho otca a dedka v Nitre. Dcérino šťastie je predsa len dôležitejšie! Maťka sa trochu posťažovala, že jej muž nemá rád sladké, na perníky a pre náš región typické koláče si ešte nezvykol. Smejeme sa na tom, no v Ugande také sladké decká z dedín ani nepoznajú. Ani na darčeky peniaze mnohým nezostávajú. Kto vlastne potrebuje darčeky? Nie, niežeby sa cítili ľudia z Martinovho rodného kraja pohodlne vo svojej často biednej situácii, ide o to, že majú pozitívneho ducha a pre málo darčekov od Santu tam nik neplače.

Martin povedal, že decká v Ugande vlastne na Santu ani neveria. Ich kultúra takéhoto tučného pána s veľkou bradou nepozná. Iste, počuli o ňom, čítali o ňom tiež. Ale ako vlastne vyzerá, akej farby pleti je v ich predstavách? To, čo si zo stretnutia s Martinom a Martinou odnášam, je práve to poznanie – a záleží na tom? Vôbec nie a aké je to krásne. Otec Vianoc, ako Santa Clausa volajú v Ugande, nemá tvár, nie je to totiž jeden človek, sme to my všetci.

Kde mám darčeky?

Na malú chvíľu sa k nám počas vianočného varenia pripojila aj pani Nazila, pôvodom z Afganistanu. Do komunitného centra priniesla v deň varenia okrem dokonale voňajúcej baklavy, nášho multi-kulti vianočného dezertu, ktorého recept nájdete na konci tohto článku, aj dve malé zvedavé deti s dvoma pármi veľkých zvedavých očí. Päťročný Rostam bol o čosi zdržanlivejší ako jeho osemročná sestra Khajesta, no počas večere toho zjedol snáď toľko, ako ona narozprávala. Nebál sa ochutnať ugandské ugali ani matoke, vyprážaného halibuta ani slovenský zemiakový šalát z domácej majonézy.

Nazilina rodina Vianoce neoslavuje, sú moslimovia. No deti učí základom náboženstva krajiny a kultúry, v ktorej žijú, a v ktorej sú doma. Necítia sa o nič ukrátení, navyše, Vianoce u nás už sú, dovolím si zovšeobecniť, viac o tom materiálnom ako o duchovnom. Decká vedia, kto je Ježiš Kristus, ale aj to, že ku kresťanským Vianociam patria stromček a darčeky.

Stromček doma nemajú, ale darčeky ich neminú. Khajesta sa tak bude môcť po prázdninách v škole podeliť so svojimi spolužiačkami o to, čo dostala na Vianoce. Nič zvláštne sa však 24. decembra u nich neudeje.

Po slovensky sa vyjadruje snáď lepšie, ako mnohí jej miestni rovesníci! Žijú tu už šesť rokov. Povedala, že okrem darčekov ich čaká krátko po Vianociach ešte jedna oslava, otec a mama Nazila majú narodeniny v rovnaký deň – 1. januára. Hovorím si, aká krásna náhoda. Až potom, keď zostaneme trochu samy, dozviem sa, že 1. január je dátum narodenia, ktorý im zapísali do ich pasu na imigračnom. Aj to, že nie sú jediný takýto prípad. Bežná prax. Pani Nazila sa na tom smeje.

Doma je doma

Nazila prišla so svojím mužom na Slovensko z dôvodov, ktoré my sami poznáme akurát tak z filmov. Nepraje si, aby sa v magazíne objavili jej fotografie a svoj vlastný životný príbeh si veľmi chráni, zmienim sa teda o ňom veľmi striedmo, pretože ju rešpektujem.

Narodila sa v Kábule, kde neskôr pracovala ako učiteľka. Keď Taliban v 90-tych rokoch ovládol Afganistan, s celou svojou rodinou utiekla do susedného Pakistanu. Strát bolo za tých päť rokov mnoho, neobišli ani Nazilinu rodinu.

Našla si muža, ktorý celý čas pomáhal spojeneckým silám, ktoré sa v krajine snažili nastoliť poriadok. No ani 14 rokov od pádu Talibanu nebol Afganistan krajinou žijúcou v mieri. A v nebezpečenstve boli najmä tí, ktorí pomáhali Západu. Nazila s mužom sa báli o svoje životy, aj o život svojej dvojročnej dcéry. Tak sa dostali na Slovensko.

Som veľmi rada, že sú tu, že Khajesta a Rostam sa tu cítia ako doma. A hoci Nazile chýba afganský domov, sčasti už ho má aj tu, dokonca ju môžete stretnúť v jednej petržalskej pekárni. Chcela by som, aby sa jej splnilo prianie – aby sa jej kultúre Slováci trošku viac otvorili, lebo ako povedala, nie každý moslim je zlý a ten, ktorý je zlý, nie je moslim. Veselé Vianoce!

Ugandské, slovenské a afgánske Vianoce

UGALI S MATOKE VARENÝM PLANTAINOM

Ingrediencie:

• 450 g hovädzieho močingu
• 450 g mrkvy
• 3 čili papričky
• 2,5 cm čerstvého zázvoru
• 2 cibule
• 450 g čerstvých paradajok
• 6 PL arašidového masla
• malá hrsť čerstvého koriandra
• hrnček krupice
• 1 PL ghee masla
• 4 plantain banány
• africké kari korenie
• soľ

Postup:

Samotné ugali z krupicovej hmoty alebo z kukuričnej múky by vám nechutilo, je suché skoro ako slovenská knedľa, ale vlastne úplne iné. Tradične sa konzumuje rukami a namáča sa pritom do dlho varenej zeleniny s mäsom a koreninami, akejsi ugandskej verzie gulášu. Na Vianoce nesmie na ugandskom stole chýbať matoke – pučené naparované plantain banány.

Najdlhšie sa pripravuje práve pomaly varené hovädzie. Na väčšie kúsky nakrájané mäso stačí orestovať s cibuľou na ghee, pridať na rovnaké kúsky nakrájanú zeleninu a zázvor, podliať vodou, len aby sa suroviny dusili, a variť do mäkka. Dochutiť koreninami, soľou
a arašidovým maslom.

Plantainy na pare sa tradične zabalia do banánových listov, následne sa v nich pučia a naparujú až do konzistencie hustej pasty. Ako náhradu listov môžete zvoliť papier na pečenie, do ktorého očistené a nakrájané plantainy uložíte a nad parou ručne pučíte. Tento proces by mal trvať 15 až 20 minút, aby sa plantainy parou dôkladne prevarili a vytvorili jednotnú hmotu.

Ugali sa v tradičnej podobe pripravuje z lokálnej kukuričnej krupice, táto ingrediencia u nás však dostupná nie je, môžete však použiť bežnú pšeničnú krupicu. Tú sme pri varení použili aj my. Tá sa pridá s troškou vody do hrnca a intenzívne sa mieša 7 – 10 minút do vytvorenia takmer tuhého a lepivého cesta. Potom sa preloží do misky a nechá sa odstáť. Následne sa krupica vyklopí, a keď pekne drží tvar, je hotová. V prípade potreby ju môžeme dochutiť soľou.

HALIBUT V CESTÍČKU S MAJONÉZOVÝM ŠALÁTOM OD MICHALA KORDOŠA

Ingrediencie:

• 1 filet halibuta
• 1 hrnček hladkej múky
• 3 vajcia na cestíčko a 5 vajec na šalát
• 1 hrnček strúhanky
• 1 kg šalátových zemiakov
• 1 biela cibuľa
• 10 ks kyslých uhoriek
• 1 PL horčice
• 1 citrón
• soľ
• korenie
• slnečnicový olej

Postup:

Najskôr si pripravíme majonézu na šalát. Tri vajcia blanšírujeme vo vriacej vode 30 sekúnd, následne ich schladíme v studenej vode. Rozbijeme ich a bielky vyškrabeme do mixéra. Premixujeme ich najskôr samostatne, následne pomaly prilievame slnečnicový olej a opäť mixujeme. Prilievame, až kým zmes výrazne nezhustne a nedrží tvar. Dochutíme soľou, korením a horčicou.

V osolenej vode uvaríme šalátové zemiaky, potom ich necháme vychladnúť. Následne zemiaky ošúpeme a nakrájame nožom alebo krájačom na kocky, spoločne s piatimi natvrdo uvarenými vajíčkami. V hrnčeku necháme zovrieť tri polievkové lyžice uhorkovej vody spolu s najemno nasekanou cibuľou. Až vychladnú, pridáme ich k zemiakom. Kyslé uhorky potom nastrúhame alebo nakrájame na malé kúsky a pridáme k zvyšným surovinám.

K nim pridáme zarobenú majonézu, dochutíme ju soľou, korením a uhorkovou vodou len v prípade potreby. Šalát necháme odstáť v chladničke 4 až 8 hodín, prípadne cez noc.

Filet halibuta naporciujeme na menšie, približne 70-gramové porcie. Tieto kúsky namočíme na hodinu do soľného roztoku (2 g soli na 100 g vody). Potom rybku osušíme, obalíme v múke, vymiešaných vajciach a strúhanke. Vyprážame v rozpálenom oleji z oboch strán, hotové kúsky ukladáme na handričku alebo utierku, kam by sa mal olej vsiaknuť, aby sa nedržal na rybe. Podávame s odstátym zemiakovým šalátom a plátkom citróna.

AFGÁNSKA BAKLAVA SO ŠKORICOU

Ingrediencie:

• 4 balenia chladeného lístkového cesta
• 50 g rozpusteného masla
• 300 ml vody
• 300 g kryštálového cukru
• 10 PL medu
• šťava z 1/2 citróna
• 250 g nasekaných pistácií
• 3 ČL škorice

Postup:

Pekáč dôkladne vymastíme zmäknutým maslom. Na dno plechu položíme plát cesta, (podľa potreby z cesta odrežete). Rovnomerne naň vysypeme tretinu nasekaných pistácií a posypeme lyžicou mletej škorice. Prikryjeme druhým plátom cesta a opäť posypeme, tentoraz orechami aj škoricou. Rovnaký postup zopakujeme aj s tretím plátom cesta. Na vrch dáme posledný plát.

Ten potrieme rozpusteným maslom. Na vrchný plát cesta nožom zľahka naznačíme kosoštvorce, no dávame pritom pozor, aby sme plát úplne neprekrojili. Pečieme v rúre vyhriatej na 150°C asi 20 minút dozlatista.

Medzitým si uvaríme sirup. V hrnci rozmiešame vodu, cukor, med a citrónovú šťavu. Za občasného miešania privedieme do varu. Vychladeným sirupom potom zalejeme horúcu baklavu hneď, ako ju vyberieme z rúry, aby sa sirup lepšie vsiakol. Pred podávaním necháme odstáť, najlepšie celý deň.

Tento článok bol pôvodne publikovaný vo vydaní Rikiki ZIMA/2019.