Michal Kordoš u Niky Macinskej, mamy ôsmich detí

Keby sme sa pýtali ľudí, čo to znamená byť matkou, odpovede by boli rôzne. Byť matkou je poslanie, je to dar, je to práca na dvadsaťštyri hodín denne, je to zodpovednosť, je to radosť i obava, je to menej spánku a viac varenia… Ako by sa však tieto odpovede zmenili, keby sme sa spýtali, čo to znamená byť matkou ôsmich detí? Odpoveď na túto otázku a ešte na zopár bonusových sme hľadali v rozhovore s Nikou Macinskou, instagramovou influencerkou, matkou ôsmich detí, drobnou ženou s obrovským nasadením, ktorá na každú otázku reagovala aj šarmantným úsmevom.

Snívala si o takejto veľkej rodine, keď si bola mladšia, alebo ju skrátka život priniesol so sebou?

Na túto otázku viem jednoznačne odpovedať iba tak, že som túžila mať deti. Ale pôvodný plán bol úplne normálny. Dve deti, najlepšie starší chlapec a mladšie dievča. Pekne ideálne som si to predstavovala. A nakniec presne to sa stalo, narodil sa mi syn, a potom o necelé dva roky dcéra. Pravda však je, že keď sa narodil najstarší syn, vedela som, že sa mi stalo to najlepšie v živote. A vtedy mi došlo, že toto je ono, že chcem mať viac detí.

Máš niekedy čas len sama pre seba a máš sa takpovediac kam ukryť, keď to potrebuješ?

Veľmi dlho som čas na seba nemala a celkom dosť som sa zanedbala. Doslova. Vykašľala som sa na seba, na to, kto som a čo ma teší. Ako deti pribúdali, každodenná rutina v starostlivosti o ne a o domácnosť bola náročná, a ja som si myslela, že na seba nemám a nemôžem mať čas. Dnes už viem, že je nevyhnutné si ten čas nájsť a zámerne si ho vytvoriť. Kiež by táto skúsenosť bola prenosná a vedela by som ju preniesť na mnohé ženy, ktoré vidím okolo seba žiť podobne, ako som žila ja.

Takže teraz už viem vypnúť a vytvoriť si svoj priestor. Nebol to ľahký proces a všetci si na to museli zvyknúť a naučiť sa to spracovať. V prvom rade ja, že môžem, ba až doslova musím. Potom aj manžel, pre ktorého to bolo dosť prekvapujúce po rokoch, keď som bola nonstop k dispozícii. A v neposlednom rade aj deti museli zažiť, že mamina má teraz čas pre seba. A som šťastná, že sa to udialo ešte v čase, keď sa učia. Myslím, že to je to najlepšie, čo mohli zažiť. Aj dievčatá, aj chlapci. Budú vedieť, že je dobré sa o seba starať. Že je to zdravé.

Odporúčala by si takéto veľkolepé materstvo všetkým ženám, alebo na to, aby si to zvládla, treba byť ten správny typ?

Toto je veľmi ťažká otázka. Mať veľa detí je obrovská výzva a ešte väčšia zodpovednosť. Myslím, že nemám mandát na to, aby som to komukoľvek odporúčala, je to výsostne individuálne a každý sa musí rozhodovať sám za seba.

Jedno, čo však viem povedať, je, že plne súhlasím s výrokom, že to najlepšie, čo môžeš pre svoje dieťa urobiť, je dať mu súrodenca.

A to hovorím ako mama, ale aj ako sestra. Súrodenecký vzťah je niečo na celý život. A ak sa k tomu ako rodič postavím správne, tak viem pomôcť svojim deťom, aby mali zdravé súrodenecké vzťahy a aby sa skrátka mali navždy.

Výchova dieťaťa dnes rodinu stojí nemalé peniaze. Napríklad každá vysoká škola a už i veľká časť stredných škôl predpokladajú, že bude mať každý študent svoj vlastný laptop a iné drahé vymoženosti. Nemala si niekedy obavy, že by si nemohla poskytnúť všetkým deťom dostatočné zabezpečenie na to, aby sa mohli rozvíjať?

S týmito otázkami zápasím neustále. Ani zďaleka nemáme materiálny nadštandard, ale vždy sme to zvládli. Niekedy s odretými ušami, niekedy som unavená z toho, že to ide z mesiaca na mesiac rovnako a nevychádzajú mi peniaze na všetko, čo by som potrebovala, a nieto ešte na to, čo by som chcela. Keď sa občas utrhnem a miniem peniaze na niečo navyše, pocítime to v inej oblasti.

Po absolvovaní fakulty manažmentu bola toto pre mňa vysoká škola hospodárenia. Musela som sa naučiť stanoviť si priority a zároveň v tom byť vyvážená a nie príliš upätá. No ale ako moja dospelá dcéra hovorí, peniaze vždy boli a vždy budú. Ona sama ma inšpiruje v tom, že chce mať zdravý vzťah k peniazom. Nestratiť sa v ich nedostatku a nebyť od nich závislá. Pretože aj ľudia, ktorí majú málo peňazí, sú často od nich závislí, a to ovplyvňuje celý ich život.

Ako organizujete oslavy narodenín a menín všetkých členov rodiny a, buď k nám úprimná, vieš všetky tie dátumy naspamäť?

Pri tejto otázke sa musím trošku smiať. Jasné, že viem dátumy narodenia svojich detí. Pamätám si aj ich pôrodné hmotnosti a dĺžky, dokonca aj Apgar skóre, aké mali po narodení. Je však pravda, že neoslavujeme meniny. To sme akosi postupne vypustili, lebo to nejako nemá veľmi význam. A narodeniny najčastejšie oslavujeme v úzkom rodinnom kruhu, veď aj na to nás je desať, a to je celkom veľká skupina ľudí. Ale celkom sa bavíme na plánoch do budúcnosti, lebo ak sa nám deti rozpŕchnu po svete, bude náročnejšie stretnúť sa všetci na jednom mieste. Asi si budeme raz do roka prenajímať nejaký menší penzión, a tam si naplánujeme pár rodinných dní.

Keď sa u vás perie a žehlí, ako si udržíš prehľad o tom, komu patrí ktoré oblečenie? Nestrácajú a nemiešajú sa deťom veci?

Toto bol večný problém, kým boli deti malé. Pripadala som si ako Popoluška. Zjednodušilo sa to v momente, keď sme zaviedli koše na špinavú bielizeň v izbách. A oddelené pranie. Každá izba si perie sama. Teraz sú už dosť starí na to, aby si každý pral sám. A tak nie je čo pomiešať. Ale ponožky sú stále kapitola sama osebe.

Pri takej ľudnatej domácnosti musí byť aj režim v kuchyni mágiou. V kuloároch sme sa dozvedeli, že práve prednedávnom si svoju kuchyňu celú vymenila, aby dokázala naplniť praktické požiadavky vašej rodiny a zároveň splnila aj tvoju estetickú víziu. Ako sa na správny magazín patrí, chceme vedieť všetko, takže ťa prosíme, rozprávaj a preháňaj. Kto ti pomáhal s návrhom novej kuchyne? Ako dlho trvala výroba a montáž? Akej značky je tvoja kuchynská zostava a prečo si sa pre ňu rozhodla? Ako nakoniec hodnotíš svoju novú kuchyňu a aký je tvoj výsledný pocit? Je niečo, na čo si vo svojom kuchynskom projekte ešte zabudla, a treba to ešte doplniť?

Toto bol najväčší projekt tohto roku. Pôvodne sme si mysleli, že urobíme prerábku celého prízemia aj s kúpeľňou, ale došlo nám, že naraz to nedáme. A tak sme v máji zrekonštruovali iba kuchyňu a obývačku. Najťažšie na tom bolo projektovanie kuchyne, a tomu predchádzal samotný výber. Dnes je šialene obrovská ponuka na trhu a na začiatku som mala pocit, že sa vôbec neviem pohnúť. Ale dostala som množstvo užitočných rád a odporúčaní od mojich sledovateľov.

Inak, toto ma na tom virtuálnom svete baví, že sa viem dostať k skúsenostiam a informáciám, ktoré v takom rozsahu neviem dostať nijako inak.

A tak sme sa nakoniec po návšteve viacerých kuchynských štúdií rozhodli pre Oresi. Jednak preto, že je to zabehnutá spoločnosť, ktorá vyrobila už veľa kuchýň, je lokálna, ale v neposlednom rade ma potešil presah tejto spoločnosti smerom k ľuďom, lebo sa zdá, že pre nich to nie je len o biznise, ale naozaj o ľuďoch. Moje plánovanie novej kuchyne trvalo v podstate skoro tri roky, samotné plánovanie v štúdiu trvalo asi tri mesiace, kým sme vyladili všetko dôležité a potrebné.

Asi som tak trošku detailistka v niektorých oblastiach, a tentoraz som už naozaj chcela, aby tá kuchyňa bola čo najlepšie zorganizovaná. Bola som mierne obmedzená priestorom, i keď aj s tým sme sa pohrali, lebo sme búrali priečku medzi kuchyňou a obývačkou, a tak sme získali väčší priestor. Minimálne opticky. Ďalšia výzva bola zmestiť do priestoru všetky potrebné spotrebiče inak, ako to bolo v starej kuchyni.

Jednoznačne som chcela spotrebiče vo výške očí, vo vyšších skrinkách, aby som sa nemusela k rúre stále zohýbať (rúra je u nás jednoznačne najviac používaný spotrebič, a teda teraz máme kombinovanú parnú rúru, a to je pre mňa čistý zázrak, lebo pečenie a varenie v rúre je dokonalý šetrič času). A tak sme vytvorili spolu s dizajnérkou niečo ako taký ostrovček, ktorý opticky predeľuje kuchyňu od obývačky a v ňom sú umiestnené spotrebiče. A ďalšia vec, na ktorú som sa veľmi tešila, boli zabudované spotrebiče.

Pôsobí to tak jednotne a ucelene a ja si užívam každý moment strávený v kuchyni, lebo to naozaj lahodí môjmu oku. Naša nová kuchyňa je taký môj vysnívaný priestor. Vyzerá krásne, je dobre zorganizovaná, všetko mám pekne poruke, a tak mi šetrí množstvo času. Vážne som si chvíľu myslela, že dám doma zákaz vstupu do kuchyne všetkým obyvateľom domu, ale po chvíli ma to prešlo a nechávam aj ostatných si ju užívať.

Kuchyňa je možno výborne zorganizovaná, ale darí sa ti zorganizovať aj jej upratanie po rodinnom stolovaní?

To je celá veda a ťažko sa to dodržiava. Za tie roky, čo sa snažím naučiť deti zodpovednosti a spolupráci v domácnosti, som vytvorila sofistikovanú tabuľku služieb domácich prác. Bolo by však idealistické myslieť si, že všetko šliape ako hodinky a všetky deti robia všetko, čo majú, a to ešte bez reptania a napomínania. Celkom slušná utópia, táto predstava. Ale v zásade fungujeme na striedaní služieb a špeciálne v kuchyni sa striedajú každý deň. Skúšala som týždenné služby v kuchyni, ale to nebolo celkom fér, lebo nakladanie a vykladanie umývačky celý týždeň bola v našich podmienkach nadľudská požiadavka.

Skúšala som to aj oddelene, že niekto mal vykladanie a niekto nakladanie umývačky, a to bol zase problém, že sa na seba navzájom vyhovárali. Teraz je to nastavené tak, že každý z nás má svoj deň v týždni, keď vyloží aj naloží umývačku a uprace pracovnú dosku. Vynášanie smetí má niekto iný v priebehu celého týždňa. Takto to funguje zatiaľ najlepšie zo všetkých doterajších variantov. Ale uvažujem o nejakom vylepšení, lebo aj teraz sa občas stane, že sa niekto vyhovorí na súrodenca, ktorý mal službu v predošlý deň.

Kto u vás velí televízoru?

Toto je vlastne ťažká otázka. Ani si nepamätám, kedy naposledy sme pozerali telku, teda nejakú televíznu stanicu. Väčšinou si pozrieme nejaké filmy alebo pozeráme spolu seriály. Máme ich niekoľko rozpozeraných. Občas sa však deti sťažujú, že ich brzdím v pozeraní, lebo ony zodpovedne čakajú na mňa a ja nemám čas každý deň. Tak by som sa asi mala polepšiť a nájsť si čas na pozeranie seriálov s deťmi každý deň. No, práve teraz mi napadlo, že to by mohla byť dobrá motivácia k plneniu si svojich služieb… toto asi otestujem v najbližších dňoch.

Už dlhší čas tvoj Instagram sledujeme aj my, a preto vieme, že jeho popularita kontinuálne stúpa. Nevadí tvojej rodine toľká publicita?

Zatiaľ to berú v pohode. Síce sa mi vyhrážajú, že bez toho, aby mi podpísali GDPR, si nemôžem dovoliť „zdieľať“ ich fotky na sociálnej sieti, ale zároveň na každú fotku mám ich osobný súhlas. Naučila sa to aj najmladšia, vždy si vypýta fotku na kontrolu. Nezverejnila by som fotky, ktoré mi neschvália. Takže aj v tomto spolupracujeme. Aj preto sa niektoré deti na mojom profile na IG až tak často nevyskytujú. Nie preto, že by som nechcela, ale preto, že si to ony neželajú. A tak je to správne.

Deti majú mať slobodu rozhodnúť sa, či to chcú, alebo nie.

Samozrejme, je pokojne možné, že o pár rokov to budú vidieť inak. Ale možno aj ja to budem vidieť všetko inak. To však budeme riešiť potom.

Prečo si sa vlastne rozhodla viesť si verejný blog? Čo ti to prináša?

Vždy som chcela písať a čakala som na správny čas. Taký vnútorne správny. A ten prišiel minulý rok na jar. Vtedy to tak všetko zapadlo do seba a ja som pustila do sveta svoj nový blog – Denník mamy 8 detí. A odvtedy sa učím kopec nových vecí, je to celkom veľká výzva. Začalo sa to deťmi, výchovou a mojimi pohľadmi na vzťahy rodičov a detí. Videla som okolo seba veľa detí, ktoré trpeli vo svojich rodinách. Ja sama som nemala najideálnejšie detstvo. Zároveň sa stretávam s mnohými ženami, ktoré bojujú samy so sebou a je im ťažko v živote. Z rôznych dôvodov. Osobne som niektorým vedela pomôcť, zasiahnuť niekoľko ľudí. A aj som sa o to snažila a robila to ešte pred tým, ako som začala verejne písať.

Mentorovala som – sprevádzala životom desiatku mladých dospievajúcich žien. Stretávala som sa s mladými mamičkami, ktoré mali mnoho otázok, a ja som sa snažila viesť ich v hľadaní vlastných odpovedí. A nakoniec verejné písanie bolo logickým ďalším krokom, v ktorom som vedela zasiahnuť a pomôcť ďalším ženám, s ktorými by som sa možno nikdy osobne nestretla. Toto bola prvotná motivácia. A v nej pokračujem ďalej. Nemám radu na všetky otázky a nepojedla som všetku múdrosť sveta, ale rada sa podelím o skúsenosti. Posúva to dopredu aj mňa samotnú a verím, že to pomáha aj tým, ktorí čítajú to, čo píšem.

Denník mamy ôsmich detí znie ako veľmi dlhá knižka – aj my sme mali taký pocit, kým sme sa do nej ponorili. Skutočnosť je však taká, že matka ôsmich detí je stále rovnakou matkou, ako sú všetky ostatné. Aj jej deň má 24 hodín, aj ona z toho musí aspoň štvrtinu dňa prespať, aj mama ôsmich detí je z mäsa a kostí.
Stále sa však zdá, že mama ôsmich detí vie zo seba obetovať ešte viac, ako by sme od jednej mamy mohli čakať. Fotografie dokazujúce toto posolstvo a mnohé iné nájdete aj priamo na jej blogu, ktorý magazín Rikiki svojim čitateľom veľmi odporúča navštíviť.

Recepty podľa Michala Kordoša

Polievka z čerstvej kukurice a stopkového zeleru

Ingrediencie:

• 4 ks čerstvej kukurice
• 2 stonky stopkového zeleru – sedano + vňať na dekoráciu
• 500 ml zeleninového vývaru
• 1 pór
• 100 ml kyslej smotany
• 1 citrón
• 2 PL olivového oleja
• 1 ČL soli
• korenie podľa chuti

Postup:

• Vopred si pripravíme základný zeleninový vývar, do ktorého môžeme tiež vyvariť orezané kukuričné klasy z bodu č. 4.
• Do hrnca pridáme olivový olej a na miernom ohni orestujeme na malé kúsky nakrájaný pór a stopkový zeler.
• Podlejeme vývarom a varíme 15 minút.
• Pridáme orezanú kukuricu z klasov a varíme 5 – 7 minút, kým kukurica mierne nezosladne.
• Dochutíme soľou, korením a citrónovou šťavou. Dôkladne rozmixujeme.
• Podávame s lyžicou kyslej smotany, olivovým olejom a zelerovou vňaťou. Môžeme tiež posypať bylinkovými krutónmi alebo upečenou slaninkou.

Kalerábový prívarok zahustený batatmi, stratené vajíčko

Ingrediencie:

• 2 kaleráby
• 1 batat
• 1 šalotku
• 1 strúčik cesnaku
• 4 vajcia
• 1 mrkvu
• patizón podľa potreby
• 1 PL ligurčeka
• 1 – 2 ČL jablčného octu
• 1 ČL soli
• korenie podľa potreby
• med podľa potreby
• 1 PL olivového oleja
• 400 ml zeleninového vývaru

Postup:

• Na oleji orestujeme na jemno nakrájanú šalotku a cesnak.
• Pridáme na hrubo nastrúhané a očistené kaleráby a batat. Restujeme do mäkka.
• Podlejeme vývarom a varíme približne 10 minút.
• Rozmixujeme, dochutíme soľou, octom, medom, korením a ligurčekom.
• Pripravíme si pošírované vajíčka, v prípade, že máme k dispozícii varič sous vide – variť hodinu na 63 °C
• Prívarok podávame s pošírovaným vajíčkom, šalátom z mrkvy, oleja a čerstvého ligurčeka.

Krém z ricotty a mascarpone, pečené slivky s rozmarínom, píniové oriešky

Ingrediencie:

• 250 g ricotty
• 100 g mascarpone
• 12 sliviek
• 1 vetvička rozmarínu
• 2 PL píniových orieškov
• 3 PL trstinového cukru
• 100 ml orechového mlieka

Postup:

1. Slivky umyjeme, prekrojíme na polovičky a vykôstkujeme.
2. Pripravené slivky uložíme na plech s papierom na pečenie, posypeme cukrom a pridáme natrhaný rozmarín. Podlejeme troškou vody a dáme piecť na 220 °C približne 20 minút, alebo kým slivky neskaramelizujú a nepustia šťavu.
3. Slivky vytiahneme z rúry, tú prestavíme na 140 °C a dáme jemne pripiecť píniové oriešky. Pečieme 7 – 10 minút, len aby sme zvýraznili ich chuť a nie ich pripiekli – oriešky potom zhorknú.
4. Popritom si zarobíme základný krém zmiešaním ricotty, mascarpone a orechového mlieka (napríklad mandľového
5. Krém podávame s pečenými slivkami a šťavou, posypeme upečenými píniovými orieškami.

Tento článok bol pôvodne publikovaný vo vydaní Rikiki JESEŇ/2019.