eko mama eco life zit udrzatelne

Žiť udržateľne? Áno! Tak, aby to udržalo pri živote aj matky

6 zdieľaní
6
0

Ľudia sú nezodpovední a planéta horko plače. Žiť „nazeleno“ je však dnes, chvalabohu, trendy. Eko, zerowaste a udržateľný životný štýl, to sú témy, ktoré aj na nás matky denne vyskakujú v obchodoch, v médiách, pomaly už aj z chladničky. Ono je to všetko pekné, ale skúsme sa na to pozrieť aj z opačnej strany – naozaj je žiť udržateľne také jednoduché? Skutočne sa dá nabehnúť na eko život zo dňa na deň? Naozaj by sme mali cítiť hanbu a výčitky svedomia zakaždým, keď naše dieťa vypije džús z plastovej slamky?

Triedim! Nestačí to?

Poznáte to, drahé mamy. Trepeme sa dolu schodmi s dieťaťom oblečeným v otepľovačkách a s tromi taškami odpadkov. V duchu si nadávame, že sme zase raz nepočúvli svoj inštinkt a nevyniesli sme tie plasty, papiere, sklo a komunálny odpad postupne. Namiesto toho sa za vidinou jednej cesty dolu a jednej cesty hore ako bojovníčky – Xeny – avšak so značne nižšími pohybovými schopnosťami, trmácame s jedným dieťaťom, prípadne s viacerými deťmi, čo je ešte väčší „hardcore“, a s milión taškami smerom ku košom.

Po ceste hlasne prízvukujeme malému nezbedníkovi, nech sa len, preboha, drží zábradlia, nech sa hlavne nikam nerozbehne, nech neskočí do tej kaluže na ceste alebo nech sa poriadne pozerá, či akurát nejde auto tej kuriérskej spoločnosti, ktoré vždy a zásadne nejazdí okolo bytových domov pomaly. To všetko preto, že nie sme chobotnice a ruky máme skutočne len dve. Okrem toho budúcnosť našej planéty, životného prostredia a ďalších ľudských generácií nám tiež nie sú cudzie a tak tento dobrodružný výjazd k smetným košom absolvujeme dobrovoľne, každý tretí deň.

A potom (nielen) z Instagramu zistím, že nestačí

Po takejto emočne náročnej enviro-výprave sme síce, pochopiteľne, ufrflané, spotené a značne vyčerpané, no vnútri nás hreje spokojnosť. Prečo? Lebo naše dieťa nesmierne baví hádzať do skla sklenené fľaše. Navyše máme dobrý pocit z toho, že sme niečo urobili pre našu matku Zem a tento krutý výjazd k smetným nádobám sme zase raz, navzdory osudu, úctyhodne zvládli. Koniec-koncov o tom, že je nutné v rámci domácnosti triediť odpad a viesť k tomu aj tých najmenších, vôbec netreba diskutovať. To by mala byť povinná jazda pre mamy aj pre ne-mamy. Pre dospelých aj pre deti. Ono, kúpiť si smetnú nádobu s viacerými priehradkami alebo ku košu umiestniť niekoľko ďalších tašiek, nie je až taký problém.

A potom na nás vyskočia príspevky na Instagrame. Naše obľúbené mama-influencerky majú doma kompostéry a vravia, že je to super. Možno je to naozaj super a možno by sa taký pekný šikovný kompostér zmestil aj k nám domov. A možno by sme si ho aj zamilovali. A možno len dovtedy, kým by naše deti nezatúžili ochutnať hlinu či dážďovku…

Paradajky v kýbliku a zbohom malé kabelky

Tlak spoločnosti na to, aby ľudia žili viac ekologicky, sa stupňuje. Je nutné podotknúť, že dôvodne. Alarmujúci stav prírodného prostredia, zvýšený počet príhovorov mladej aktivistky Grety Thunbergovej a klimatické zmeny, ktoré sa k nám nenávratne blížia svetelnou rýchlosťou, sú toho jasným dôkazom.

Čo to ale znamená pre domácnosti a pre nás mamy v praxi? Na začiatok, jednoducho ďalšie starosti. Áno, rozumieme, že všetko sa dá, keď sa chce a že kupovať jednorazové plasty je vražda na globálnej úrovni. Veď predsa nie je taký problém nenakupovať zeleninu obalenú do lesklej fólie. No tomu, že sa tieto činnosti dostanú do nášho bežného materského života a ostanú v ňom ako prirodzený návyk, predchádza často náročná zmena celkového fungovania v domácnosti.

Odrazu musíme myslieť na to, že by bolo skvelé nosiť látkové, prípadne pevné plastové tašky neustále so sebou. V aute, v kabelke, pod pazuchami alebo na hlave, keď nás cestou do potravín chytí nejaký lejak. Ešte vhodnejšie by bolo nosiť vlastné vrecká na pečivo či ovocie, aby sme si mohli odvážiť citróny bez použitia tých z mikroténu. Ak majú v supermarkete, ktorý máme najbližšie od domu paradajky v kýbliku alebo šalátovú uhorku v celofáne, možno by sme ich tam mali nechať a pobrať sa nakúpiť inde. Prípadne môžeme vysvetliť nášmu dieťaťu, že jeho obľúbenú zeleninu dnes na večeru nedostane, pretože planéta nás potrebuje. Ale ktorá matka by ten vreskot na celý obchod riskovala, všakže?

Slamka a výčitky svedomia

Neraz nás zmáhajú pálčivé výčitky svedomia, keď počas veľkého zhonu zabudneme na kuchynskej linke fľašu s vodou a musíme po ceste na ihrisko kúpiť nejakú v plaste. Domov sa radšej ani neopovážime vracať, pretože vieme, čo to znamená vytrepať sa späť hore schodmi aj s natešeným dieťaťom, ktoré má akurát svoju poobednú kardio-chvíľku a chce sa hrať. V momente, keď malým nezbedníkom na ihriskách pcháme do rúk džús s plastovou slamkou, sme si plne vedomé toho, že životné prostredie zrovna nešetríme. To, čo si vtedy skutočne šanujeme, je niečo oveľa dôležitejšie, niečo, vďaka čomu prežijeme my a v podstate aj celé ľudstvo. Vlastnú psychiku!

My matky máme od prírody vo výbave okrem skalopevnej výdrže, božskej trpezlivosti, ktorú by sme neraz mohli nazvať nebožskou, a obrovského srdca plného lásky pre naše deti, ešte jednu výsadu. Keď sa niečo týka života či budúcnosti našich potomkov, nikdy sa nevzdávame. A tak skúšame zas a znova – viac deti počúvať, viac im rozumieť, viac sa s nimi hrať, viac sa smiať a myslieť na to, v akom svete asi budú žiť, keď vyrastú. Tie plastové slamky nás nepekne mrzia, okrem toho aj mnoho iných vecí, no podstatné je, že to skúšame dovtedy, kým to už skúšať nebudeme musieť – budeme to vedieť.

Potreby, ktoré netreba a deti to vedia

Žiť skutočne ekologicky znamená v prvom rade neplytvať a zbytočne nenakupovať. Oblečenie, hračky aj potraviny. Našim deťom, kým sú malé a rastú, treba nové topánky pomaly každého pol roka. A tepláčky? Rovno desať kusov, pretože si na nich po dvoch mesiacoch urobia diery na kolenách. Ó, ešte pyžamká do škôlky, prechodné či zimné bundy a gumáky, pršiplášte a dáždniky. Samozrejme, darčeky a hračky na narodeniny a na Vianoce. Balíčky na Mikuláša, sladkosti na Deň detí a opäť ďalšie darčeky – na meniny, na vysvedčenie, na podplatenie dieťaťa, ktoré nechce spolupracovať a ešte vtedy, keď k deťom v noci prichádza zúbková víla a berie so sebou prvý vypadnutý mliečny zub. Na revanš im pod vankúšom nechá prekvapenie.

Deťom jednoducho neustále niečo treba. Alebo… možno aj nie. A vlastne ani nám dospelým. Keď si pri tom nekonečnom zhone starostlivosti o našich potomkov nájdeme čas a všimneme si, ako veci vnímajú, neraz ostaneme celé rozčarované. Deti cítia, čo je dobré a čo zlé. Často samé zanietene zbierajú odpadky po lesoch, stoja na prechode, na ktorom svieti červený panáčik, aj keď momentálne nejde auto. Chcú kolobežkovať a bicyklovať. Prehrajú sa s kopou lístia alebo s obyčajnými kuchynskými hrncami. Posledné, čo deti potrebujú pre svoj šťastný život, sú materiálne veci.

My sa snažíme našim potomkom, v dobrej viere, predsa dopriať len to najlepšie! Veľakrát však na úkor našich životov, našej peňaženky aj našej planéty. Ak sme na toto zvyknuté my aj naše deti, zmena prichádza zväčša pomaly a niekedy je náročná. No je vítaná. V akejkoľvek forme či intenzite. Sme mamy, teda tie, ktoré sú príkladom. Môžeme začať od seba čímkoľvek, čo nám vyhovuje a deti, tie sa ako vždy, rady pridajú.

Mydlové orechy a žiadne kinderká alebo konzum je nepriateľ planéty a často priateľ nejednej mamy

Niektoré z nás používajú jednorazové plienky, iné zase eko plienky na jedno použitie, no sú medzi nami aj také, ktoré idú cestou našich mám a šancu dali plienkam látkovým. Mamy inovátorky a eko nadšenkyne skúšajú bezplienkovú metódu. Niekedy sa stane, že deravé tepláčky nahradíme novými a inokedy na ne prišijeme záplaty v tvare srdiečok. Aby naše deti vedeli, ako ľúbime ich aj planétu.

Daktoré deťom odmietneme kupovať kindervajíčka so zbytočnou plastovou hračkou a naučíme ich už za mladi na pôžitkárke kaviarenské povaľačstvo pri šálke horúcej čokolády. Poniektoré perieme zelené kolená mydlovými orechami a sódou bikarbónou, iné z nás si zase život bez pracieho prášku najvyššej kvality nevedia ani predstaviť. Ošediveli by a museli by si farbiť vlasy – chémia ako chémia. Z času na čas namiesto hračiek zabalíme deťom kufre a vyrazíme za zážitkami. Niekedy sa kvôli emočnému rozpoloženiu, seba aj našich detí, ulakomíme na zbytočnú hračku plnú cukríkov. Pre pokoj v rodine.

V eko svete a pri zelenom životnom štýle platí, že každá snaha sa počíta a má zmysel. A to je skvelá správa pre tie z nás, ktoré mávame výčitky svedomia, že nie sme stopercentné zerowaste. Niekedy je naozaj ťažké žiť nekonzumne vo svete, kde je konzum vládcom. Možno len stačí naučiť sa, drahé mamy, chváliť sa za to všetko, čo robíme dobre. Pre nás, pre naše deti aj pre planétu. Nebičujme sa výčitkami svedomia, vždy máme predsa šancu urobiť to lepšie. Na ďalší pokus. Hlavné je, aby sme to celé ustáli. S úsmevom.

6 zdieľaní
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

TIEŽ SA VÁM BUDE PÁČIŤ