Karol Sudor: Nemá zmysel hrať sa na hrdinov, vziať si dieťa z ľútosti a o pár mesiacov ho vrátiť

Karol a Dana Sudorovci sú adoptívnymi rodičmi rómskeho dieťaťa už takmer štyri roky. Prečo sa rozhodli pre adopciu, aké bolo ich prvé stretnutie s Jurkom ešte v pôrodnici a ako proces adopcie vlastne vyzerá? Prečítajte si rozhovor s otcom Jurka, reportérom Denníka N a dnes už aj autorom troch kníh, Karolom Sudorom.

Ako sa vám 3. novembra 2016 zmenil život? 

Asi tak, ako každému, kto sa stane rodičom. Priniesli sme si domov syna Jurka, ktorý mal vtedy pár týždňov. Spoznali sme ho v pôrodnici po tom, čo sa ho pri pôrode vzdala biologická mama. Pri prvom stretnutí som mal pocit, že sa zastavil svet. Mal som v očiach slzy, ale skrýval som to, aby som nebol za trápneho. Personálu som povedal, aby nám ho rovno zabalili do sieťovky, že s nami ide domov.

Potom sme ho s manželkou dostali na ruky, prebaľovali ho, kŕmili. Prekvapilo ma, ako prirodzene nám to ide. Keď malý zaspal, podal som mu ruku a on mi ju tými maličkými prstíkmi chytil. Vravel som, že spoznal tatu a sestrička ma hneď schladila, že to je obyčajný reflex, že malé deti chytajú každého.

Potom šla žalovať vrchnej sestre, že si malého fotografujem na mobil. Jasné, bolo to zakázané, veď Jurko ani zďaleka nebol náš, ale keby som vtedy nefotil, nemáme zábery z prvého stretnutia. Pre nás sú to akoby zábery po narodení dieťaťa.

Dodnes si pamätám vetu, ktorú povedala jedna zo sestier:

vezmite si ho čo najskôr, za tri týždne od narodenia ešte nebol vonku.

Personál na to jednoducho nemal čas, ležalo tam množstvo iných bábätiek. Všetky chodili dojčiť ich mamy, aj ma preto na chvíľu vyhodili z miestnosti, len Jurko musel piť z fľašky. O to viac sme sa tešili, že s nami mohol ísť domov už po necelých dvoch týždňoch od prvého stretnutia.

Ak sa ako žena čohosi pre pár zdravotných problémov bojím, tak je to nesplnenie si až archetypálnej povinnosti ženy – splodiť dieťa, dať život. Táto neschopnosť by mi dala pocit menejcennosti. Cítili ste sa tak i vy, keď ste zistili, že nemôžete mať deti? 

Neviem, či by som to nazval priamo menejcennosťou, ale istý komplex to asi bol. Rozhodne som sa s tým musel istý čas vyrovnávať. Nie pre archetypálne povinnosti, je mi jedno, čo si myslia druhí, ale preto, že som vždy chcel dieťa a zrazu nebolo v mojej moci ovplyvniť to. Nakoniec som to v hlave zatlačil niekam do úzadia a zmieril sa s tým, že dieťa mať nikdy nebudem.

Prečo?

Nemožnosť splodiť dieťa znamená, že musíte hľadať iné cesty. Tie sú vždy komplikovanejšie, drahšie, únavnejšie, navyše si vyžadujú aj dôveru partnerky a jej ochotu ísť do toho s vami. Poznám viac bezdetných párov, kde k zhode na adopcii nedošlo, a tak stále dokola skúšajú umelé oplodnenie. Niektoré už dlhé roky. Iné páry to jednoducho vzdali a našli sa v niečom inom. Tento proces však trvá dlho.

My sme si mohli zvoliť buď umelé oplodnenie od neznámeho darcu, alebo adopciu. Keďže sme mali na krku štyridsiatku, manželka už tehotenstvo nechcela riskovať a rozhodli sme sa pre to druhé.

Ak je v poriadku o tom rozprávať, čo je dôvodom neplodnosti u vás? 

Dvakrát som bol onkologickým pacientom. Že budem neplodný, som tušil už v 27 rokoch, keď som ochorel prvýkrát. Onkologička mi vravela, že istá šanca tam ešte je, hoci nízka. Dieťa však neprichádzalo. Choroba sa po 11 rokoch vrátila, to už som mal 38 rokov a vedel som, že je to definitívne.

V hlave som si to nastavil takto – buď rád, že žiješ, poraziť dvakrát rakovinu nemá šťastie každý, nemôžeš mať všetko. Dnes ma trochu mrzí, že sme sa pre adopciu nerozhodli skôr, ale až v štyridsiatke. Za ten čas sme detí mohli mať viac.

A prečo ste to neurobili skôr?

Lebo sme sa báli, že adopcia je komplikovaný a byrokratický proces s nevrlými úradníkmi, ponižujúcimi kontrolami, otravnými súdmi a stresom. Nenadchýnala nás predstava, ako nám do súkromia lezie „sociálka“, ako nás úradníci buzerujú a otravujú, kým biologickí rodičia svoju spôsobilosť na výchovu dieťaťa preukazovať nemusia.

Nemohli sme sa mýliť viac – proces adopcie ani zďaleka nie je taký strašný.

V jednom zo svojich textov ste upozorňovali, aké je dôležité povedať svojim partnerom o neplodnosti hneď na začiatku, ak to už, samozrejme, viete. No čo ak sa to dozvie jeden z partnerov až vo vzťahu, neviem si predstaviť, ako by som tú konverzáciu začala. Či večer pri víne alebo pred spaním v posteli, radšej pri zhasnutom svetle, aby sa na mňa, neplodnicu, nemusel partner ani pozrieť. 

Povedať to hneď na začiatku je najmä vec férovosti. Zatajiť partnerke zdravotný stav, teda ju oklamať? Ani si to neviem predstaviť. Ak je vo vzťahu dôvera a láska, nijako ho to nemôže nabúrať. V živote sa nám deje množstvo vecí, ktoré musíme riešiť aj s partnermi. Tajiť im tie najdôležitejšie by bol podraz.

Nemyslím si, že priznaním sa začala na mňa manželka pozerať inak. Povedala, že ma miluje aj s vedomím, že nebudeme mať vlastné dieťa. Keby povedala opak, akceptoval by som to, mala by na to právo. Preto je úplne jedno, kde a ako tú tému načnete. Vo vzťahu, v ktorom sa ľúbite, to nehrá rolu, správny čas vyskočí sám. Ak vás partner pre neplodnosť opustí, iba sa tým potvrdí, že k sebe nepatríte.

Navyše, život prináša aj väčšie facky. Čo by sme robili pri nich? Čo je neplodnosť v porovnaní s tým, že niekto sa nevie dostať z rakoviny, že prišiel o zrak, skončil na vozíku? Milujeme sa iba v dobrom? Ja som mal šťastie, že Danka stála v ťažkých chvíľach pri mne a pomohla mi s tým všetkým sa vyrovnať. Manželke som za to veľmi vďačný.

Prejdime radšej k tým krajším, no ťažším rozhodnutiam. Viem, že k adopcii vás inšpirovali známi, ktorí majú doma dve rómske dievčatá. Zvažovali ste okrem adopcie aj iné formy starostlivosti o dieťa, trebárs pestúnsku starostlivosť alebo byť profesionálnym rodičom? 

Nie. Chceli sme si dieťa adoptovať tak, aby bolo ako naše biologické. Nedávali sme si veľa podmienok, neriešili sme ani pohlavie. Do dotazníka sme uviedli, že by malo mať menej ako jeden a pol roka, aby bolo v zásade zdravé a aby nešlo o dieťa narkomanky. S tým, že si vezmeme aj dvojičky. Nechceli sme sa však hrať na hrdinov, že zvládneme aj ťažko choré dieťatko, hoci veľmi obdivujeme tých, čo to zvládajú.

Raz sme sa s manželkou rozprávali, čo by sme urobili, keby sa po čase ukázalo, že Jurko je vážne chorý. Zhodli sme sa, že by sme sa ho už nikdy nedokázali vzdať. Od prvej sekundy, čo sme ho videli na fotografiách, bolo jasné, že patrí k nám. Nevieme si ani predstaviť, že by nebol. Vlastne sme vďační jeho mame, že ho odmietla.

Dnes má Jurko, ak sa nemýlim, takmer štyri roky. Aké je to byť už štyri roky otcom? 

Štyri roky to budú až v novembri. Je to nádherné aj náročné.

Človek až pri dieťati pochopí, čo všetko mu v živote chýbalo.

Zrazu má komu odovzdávať svoje skúsenosti, niekoho vychovávať, motivovať, ťahať, byť pre niekoho potrebným, vzorom. Je to celkom príjemný pocit užitočnosti. Čo je viac, ako keď dieťa ráno vylezie z postele, preskočí k vám, oprie sa o vás a spí ďalej? Iná vec je, že byť dobrým otcom je strašne ťažké a v tomto o sebe neustále pochybujem. Našťastie, manželka je skvelá mama.

Aké je to byť otcom rómskeho chlapčeka? Musím sa to spýtať takto, hoci pre mňa je to úplne normálne. No to, čo je normálne pre mňa a pre vás, nemusí byť pre susedov, bližšiu alebo širšiu rodinu či pre kamarátov. V takýchto situáciách sa nám asi ukážu ľudia v trochu inom svetle. Ja si pamätám, ako som rodine oznámila, že odchádzam na väčšinu roka do Kene. Počúvala som o čiernych papuliach aj veľkých bruškách. 

Byť otcom rómskeho chlapca je identické ako byť otcom akéhokoľvek iného dieťaťa. V čom by to malo byť iné? Rovnako plače, rovnako sa smeje, rovnako vie byť prítulné aj neposlušné. Navyše, tento problém sme ani nemuseli riešiť.

V okruhu našich blízkych nie sú žiadni xenofóbi ani rasisti. Ak by aj boli, alebo by sa tak prejavili, ignorovali by sme ich, lebo riadiť sa hlupákmi nikam nevedie.

Pôvod dieťaťa sme s manželkou nikdy neriešili. Keby nám ponúkli malého černoška alebo šikmookého aziatka a zafungovalo by to medzi nami, pokojne by sme si ho vzali. Rodičia, súrodenci, susedia aj kamaráti reagovali skvele. Raz sme od jednej panej započuli, aby sme si nebrali cigánske dieťa, lebo sa vraj nedá vychovať, bolo to však ojedinelé a nemalo nás to ako ovplyvniť.

Nerobím si však ilúzie, že s predsudkami sa nikdy nestretneme. Jurko raz začne chodiť do školy a skôr či neskôr narazí aj na deti, ktorých rodičia sú xenofóbni hlupáci a svoju bielu pleť vnímajú ako dôkaz nadradenosti. Rovnako raz bude pracovať a narazí na kadejakých šéfov aj kolegov. My sa ho budeme snažiť do života pripraviť tak, aby sa s tým vedel vysporiadať bez ujmy.

Váš proces adopcie bol tuším akýsi rýchly v porovnaní s inými adopciami. Bolo to trochu o šťastí v byrokratickom procese a trochu o tom, že Jurko je Róm? 

Bolo to najmä o tom, že Jurko je Róm. V máji sme si dali žiadosť, začiatkom novembra bol u nás doma. Úrady adopciu nenaťahovali. Každý záujemca musí vypísať nejaké tlačivá a rôzne potvrdenia, zvyšok je o kontrolách v domácnosti a najmä o povinnej psychologickej príprave. Po nej vás už zaradia do zoznamu žiadateľov a čakáte, kedy sa objaví dieťa, ktoré spĺňa vaše podmienky. Z toho logicky vyplýva, že čím menej podmienok máte, tým rýchlejšie sa nájde.

Stále teda, predpokladám, platí, že na biele deti sa na Slovensku čaká dlhšie ako na tie farebné? 

Panie na úrade práce nám rozprávali, že na biele a zdravé novorodeniatka sa v niektorých krajoch čaká aj štyri či päť rokov. Jurko sa narodil v inom kraji, než bývame, takže ho najskôr ponúkali záujemcom tam. Keďže je Róm, nik nemal záujem ani ho len navštíviť v pôrodnici.

Ponúkli ho teda do nášho kraja, a odtiaľ, hoci sme boli v poradovníku niekde na 35. mieste, rovno volali nám. Všetci pred nami údajne chceli biele dieťa. Necítim však žiadnu potrebu ich kritizovať, majú právo vybrať si tak, aby sa v pozícii rodičov cítili komfortne. Často to ani nie je o rasizme tých rodičov, ale o predsudkoch a nátlaku blízkych, okolia a podobne. Nie každému sa chce bojovať so stereotypmi a ja tých ľudí chápem. Ak pomôžu inému dieťatku, je to v poriadku.

Odkedy, čo sa proces adopcie v roku 2016 začal, je už Jurko oficiálne váš? Myslím tým posledný súd. Iste už nosí aj priezvisko Sudor. 

Najskôr prebehol súd, ktorý rozhodol o neodkladnom opatrení, že Jurko s nami môže ísť hneď domov. Druhý súd o pár mesiacov rozhodol, že biologická matka definitívne stráca právo na svoje dieťa. Tretí súd rozhodol o tom, že Jurko je u nás v dočasnej starostlivosti. Od tej chvíle mohla ísť manželka na materskú dovolenku a dostávať prídavky.

Jurko s nami musel následne žiť aspoň deväť mesiacov, aby sme mohli súd požiadať o definitívne osvojenie. Až po ňom sme mu už mohli zmeniť aj rodné číslo a priezvisko. Od tej chvíle sa stal definitívne naším dieťaťom so statusom, aký majú aj ostatné biologické deti svojich rodičov. Celý tento proces trval asi rok a pol. Netreba sa však ľakať, dieťa máte doma oveľa skôr.

Pozrime sa na proces adopcie možno trochu podrobnejšie. Povedali ste si, že si chcete adoptovať dieťa, čo potom? Čo je prvý krok – cesta na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny vyzdvihnúť si tlačivo? 

Áno, hoci sa dá stiahnuť aj z internetu. Ideálne je tam ísť osobne, lebo sa aspoň zoznámite s úradníčkou, ktorá vás bude sprevádzať celým procesom, zároveň k vám bude chodiť na kontroly.

Tlačivo je pomerne rozsiahle a občas vtipné, napríklad musíte odpovedať na otázku, ako budete dodržiavať chartu práv dieťaťa.

K dotazníku doložíte potvrdenia o príjme, zdravotnom stave, výpis z katastra, že máte vlastné bývanie, prípadne nájomnú zmluvu, ak ste v prenájme, rodné listy, občiansky preukaz a podobne.

Keď to máte pokope, zašlete to na krajský úrad práce. Tam papiere skontrolujú a požiadajú vás, aby ste absolvovali psychologickú prípravu, ktorá trvá minimálne 26 hodín. Vtedy sa môžete prihlásiť buď na prípravu v združení Návrat, Úsmev ako dar alebo priamo na okresnom úrade. My sme si zvolili tretiu možnosť.

Počas prípravy k vám zavítajú kontroly. Jedna bude z mesta či obce, ktorá bude skúmať vašu povesť, druhá priamo zo „sociálky“, pričom ju budú zaujímať pomery, v akých žijete, teda či máte vhodné podmienky na výchovu dieťaťa.

Treba sa tých kontrol báť?

Nie, ale vtedy sme to nevedeli. Keďže sme kúpili starý byt v pôvodnom stave, rýchlo sme ho začali prerábať. Takto nás zastihla kontrola z mestského úradu. Pani sa vopred neohlásila, len zrazu ráno zazvonila a my sme ju rozospatí previedli do kuchyne stavebným neporiadkom, kde bol stôl zaprataný špinavými riadmi. Na zemi ležali igelity, kartóny, vrecia po stierke, všade stavebný prach, sutina, celé to bolo šialené.

Robotníci totiž končili prácu okolo polnoci, potom sme ich ešte pohostili a unavení sme si povedali, že všetko upraceme až ráno. Nestihli sme. Našťastie tú paniu, hoci trochu gúľala očami, zaujímal len náš vzťah a to, či nie sme neplatiči, či nemáme problémy so susedmi a podobne. To isté si zrejme overovala aj u nich. Vtedy nám však nebolo všetko jedno, báli sme sa, že v dobre mienenej snahe prerobiť byt pre dieťa prídeme o možnosť adoptovať si ho.

Čo kontrola zo sociálky?

Tej sme sa tiež báli, lebo nás kadekto strašil, že nám budú nazerať do skríň, hľadať jedlo po záruke, prach na poličkách, prázdne fľašky z alkoholu, sledovať, či máme umyté okná a podobne. Vtedy sme žili v takom móde, že sme upratovali každý deň a ja som si domov radšej nepriniesol ani plechovku piva. Ešte by úradníci usúdili, že sme alkoholici. Bol to taký naivný a neskúsený pohľad.

Dve panie sa ohlásili asi pol hodinu predtým. Zbežne si pozreli byt, to, či máme kúpeľňu a WC s vodou, zvyšok bola normálna debata o tom, čo už sme vypĺňali v dotazníku. Nič strašné, žiadne „komínky“ z oblečenia ani jogurty v chladničke ich nezaujímali. Jedna z nich sa ešte aj smiala, čo sa stresujeme, že ani ona nemá doma vždy umyté všetky riady a aj tak vychovala deti.

Posledná kontrola zo „sociálky“ prišla tesne pred súdom o definitívnom osvojení. To už s nami Jurko žil viac ako deväť mesiacov. Paniu nezaujímal byt ani my ako rodičia, ale správanie Jurka – či sa nás nebojí, či sa usmieva, či nie je stresovaný, napätý, čo všetko už ovláda, ako sa hrá a podobne.

Posadila si ho na kolená, on jej z tašky vybral okuliare aj pero a počmáral jej správu, ktorú o nás písala. Tým preukázal, že všetko je v poriadku a bolo po kontrole.

Ešte aj na poslednom súde sudkyňa Jurkovi dovolila, aby behal po celej sieni. Videla, že na rukách počas našich výpovedí nevydrží. Nakoniec jej počas pojednávania „vybrakoval“ šuplíky.

Považujete psychologickú prípravu a kontroly zo strany úradov za dôležité?

Samozrejme. Dať dieťa, ktoré zažilo obrovskú traumu už tým, že ho opustili biologickí rodičia, hocikomu bez preverenia, by bola šialenosť a riziko pre vznik ďalších tráum. Štát musí mať mechanizmy, ako si overiť, čo sú záujemcovia zač, nemôže dieťa zveriť každému, kto sa prihlási.

Osobne považujem proces tak, ako je u nás nastavený, za relatívne optimálny, vrátane psychologickej prípravy. Nepoznám jediný pár, ktorý by povedal, že bola zbytočná. Možno by sa niektoré procesy mohli zrýchliť, najmä súdy by mali dodržiavať lehoty rozhodovania, veď ide o malé deti, kde je dôležitý každý deň, ale inak mi nenapadá nič na vytknutie. To isté hovoria aj naši známi, ktorí si tiež adoptovali deti.

Chodia k vám kontroly ešte aj dnes? 

Nie. Jurko má status nášho biologického dieťaťa. Posledná kontrola úradu bola pred rozhodnutím súdu o definitívnom osvojení. Dnes by úrad na kontrolu mohol prísť len v prípadoch, ktoré sa vzťahujú aj na všetky ostatné deti v rodinách – napríklad pri podozrení na týranie, zanedbanie povinnej výživy a podobne.

Z vášho textu pre Denník N si pamätám, ako ste spomínali kritériá, niekedy až absurdne pripomínajúce výber tovaru, ktoré si ako potenciálni rodičia zvolíte pri adopcii. Ide v podstate o to, aké dieťa chcete a aké nie, dá sa to tak povedať?

Áno. Znie to hrozivo, ale inak to nejde. Nám osobne to bolo jedno, ale mnohé páry majú veľmi konkrétne predstavy vrátane pohlavia, veku, farby vlasov aj iných kritérií. Je na debatu, či je to správne, lebo ani pri biologickom dieťati si nevyberáte pohlavie, farbu vlasov či očí.

Rozhodujete sa však aj o zdravotnom stave dieťaťa. Vnímam ako správne, ak si adoptívni rodičia môžu určiť, či sú trúfajú aj na viac či menej postihnuté dieťa. Nemá zmysel hrať sa na hrdinov, vziať si také dieťa z ľútosti a o pár mesiacov ho vrátiť s tým, že to nezvládajú. Pre dieťa by to bola ďalšia strašná rana.

Preto rozumiem tým, čo trvajú na tom, aby dieťa bolo zdravé s tým, že akceptujú bežné detské choroby. Celkovo platí, že čím viac podmienok si dáte, tým dlhšie čakáte na vhodné dieťa.

Podľa toho, čo nám hovorili úradníčky, najväčší dopyt je po novonarodených blonďavých a zdravých dievčatkách. S vekom dieťaťa záujem o adopciu klesá. Ľudia vedia, že čím je dieťa staršie, tým viac tráum zažilo. Je tam aj väčšie riziko vplyvu zlého prostredia, a teda aj nižšia šanca zmeniť to vlastnou výchovou.

Okrem toho, že si kritériá, aké dieťa chcete, zvolíte vy, musíme nejaké spĺňať aj my dospelí, však? 

Jasné. Mali by ste mať príjem, zabezpečené bývanie a podmienky vhodné na výchovu detí. Psychologická príprava slúži aj na to, aby sa zistilo, či ste na adopciu pripravení, či si tým len nekompenzujete iné problémy vo vzťahu, či ste celkovo vhodní prijať cudzie dieťa, či budete zvládať prípadné predsudky okolia a podobne. Poznám pár ľudí, ktorí počas prípravy pochopili, že ešte do toho nemajú ísť, prípadne úplne zmenili kritériá na vhodné dieťa.

Jurko je vlastne jediné dieťa, ktoré ste šli pozrieť do pôrodnice a potom už smerovalo rovno k vám domov, však? 

Áno, bol jediný, koho sme boli pozrieť aj osobne. Už predtým nám však ponúkli iné novorodeniatko, iskra na základe fotografií a informácií zo spisu však medzi nami nepreskočila. Toto je inak dôležité – záujemcovia o adopciu sa nemusia rozhodnúť pre prvé ani piate dieťa. Aj psychológovia počas prípravy odporúčajú, aby si počkali, kým to medzi nimi a dieťaťom zarezonuje.

Musí to zarezonovať, musíte cítiť, že k vám patrí práve toto dieťa. Hrať hrdinu a vybrať si z ľútosti prvé, hoci to tak vnútorne necítite, nemá zmysel. Áno, je to aj dosť bolestivé. Všetky malé deti sú totiž krásne a človeka dojímajú. Po odmietnutí prvého bábätka sme doma s manželkou plakali. Veríme, že si k nemu nakoniec našiel cestu iný pár.

Stretli ste niekedy Jurkovu mamu? Napríklad na súde o definitívnom osvojení si ho alebo ho na tomto súde zastupoval len štát? 

Nie, jeho mamu sme nestretli, hoci vieme, o koho ide, kde a ako žije, aj čo robí. Ako adoptívni rodičia sme totiž mali právo vidieť Jurkov spis, a teda aj informácie o  jeho biologickej rodine. Naopak, nik z jeho rodiny nemá právo vedieť, kto a kde si Jurka adoptoval. Zmeniť to môže len on sám. Ak by raz v dospelosti chcel spoznať svoju rodinu, čo zrejme aj bude chcieť, nebudeme mu v tom brániť. Budeme sa ho snažiť v tom procese sprevádzať a byť mu oporou.

Má jeho biologická matka na Jurka dnes ešte nejaké právo? Napríklad, keby ho chcela vidieť, stretnúť alebo si ho vziať späť? Alebo nebodaj otec? Hoci ten je tuším neznámy.

Nie, nik z jeho rodiny už nemá žiadne rodičovské práva ani povinnosti. Stratili ich rozhodnutím súdu, ktorý sa zaoberal práve touto témou. 

Ste s manželkou pripravení na to, že mu raz budete musieť povedať pravdu? V jeho prípade, keďže má trochu inú farbu pleti, to možno bude potrebné celkom skoro. 

My mu to netajíme ani teraz. S tým, že je adoptovaný, ho oboznamujeme odmalička a primerane jeho veku. Teraz tomu ešte celkom nemôže rozumieť, ale nikdy by nám nenapadlo tajiť to pred ním alebo okolím. Nie preto, že je tmavší, ale preto, že má právo poznať pravdu. Neradi by sme sa dožili toho, že mu to v puberte v rámci výsmechu vykričí niekto iný.

Deti, ak im to primerane vysvetlíte, sú schopné tieto veci prijať bez problémov. Ak s tým vedomím vyrastajú, nemá ich čo zaskočiť. Nikdy nebudeme kritizovať Jurkovu mamu, chceme, aby si k nej vytvoril pekný vzťah, ktorý raz možno v dospelosti vyvrcholí stretnutím. Nechodili sme v jej topánkach, nemáme ju čo súdiť, navyše nám dala najväčší možný dar.

Mám veľmi rada jeden seriál, volá sa This is us. Manželia si v ňom k svojim dvom bielym deťom adoptujú černošského chlapčeka. Všetko beží fajn, až časom zistia, že pretože sa mu kučeravia vlasy inak ako belochom, bežný hrebeň mu nepomôže, musí tiež chodiť k inému holičovi, inak ho hlavička svrbí a bolí. Snažím sa to použiť len ako prostý príklad toho, že ignorovať inakosť dieťaťa, hoci sme ho prijali za svoje, nie je úplne správne riešenie. Plánujete ho nejako viesť k rómskej kultúre, jazyku alebo koreňom? Pestovať v ňom pôvod? 

Jurko má okolo seba množstvo kamarátov a rozdiely medzi nimi nevidím. Áno, vlasy sa mu kučeravia, ale to sa bežne deje aj bielym deťom. Necítime potrebu mu nasilu vnucovať čosi rómske, lebo je Róm. Sleduje rozprávky v rôznych jazykoch, v nich má aj svoje obľúbené knihy, počúva rôzne druhy muziky vrátane rómskej. Či sa raz viac zameria na ňu, je len na ňom. V septembri začína tancovať vo folklórnom súbore.

Jasné, raz si uvedomí, že je v niečom odlišný od väčšiny. Ako rodičia ho však musíme naučiť, že to nič neznamená – nie je preto ani lepší, ani horší ako ostatní. Hodnota človeka spočíva v iných veciach.

Verím, že v čase jeho dospelosti už bude naša spoločnosť taká vyspelá, že ponižovanie pre farbu pleti bude výnimkou.

Je Jurko prvé a posledné dieťa, ktoré ste si adoptovali? Zvažovali ste súrodenca?

Zvažovali, keďže som vždy chcel aj dcéru, ale nakoniec sme sa s manželkou rozhodli, že do toho nepôjdeme. Mám 45 rokov a keď bude mať Jurko stužkovú, už budem pomaly dôchodca. Mám čo robiť, aby som mu stíhal dnes. Kým on smeruje k plnej sile a pribúda mu energia, ja cítim, že už nemám 20 ani 30 rokov. (smiech)

Zvládla by ďalšie dieťa vaša mačka, ktorá bola dlhom vaším jediným “dieťaťom”?  Ako vlastne vychádza s Jurkom?

Mačka menom Pupún s nami žila už 10 rokov, keď do jej života vstúpil Jurko. Vzali sme si ju z útulku a v podstate nám nahrádzala dieťa. Ďalší člen rodiny, v ktorej bola zvyknutá, že sa všetci venujú jej, sa jej preto nepáčil. Vychádzajú spolu tak, že on by sa s ňou rád hral a ona mu to toleruje s tým, že si ľahne tam, kde na ňu nedočiahne. Bežne však prespáva v jeho bývalej postieľke.

Aby toho nebolo málo, kúpili sme starý dom a v decembri minulého roka sme na dvor priniesli aj psa. Aj jemu najskôr mačka dávala najavo, kto je pánom, lenže ju rýchlo prerástol, a tak dnes naháňa on ju. V praxi to vyzerá tak, že Jurko sa blázni so psom a mačka to jedným okom sleduje z parapety okna. Priniesť domov ďalšie dieťa či zviera by zaváňalo tým, že mačka sa urazí aj na nás. Má takmer 14 rokov, zaslúži si hýčkanie a opateru. (smiech)

Čo by mal vedieť každý človek predtým, ako sa do adopcie pustí?

Podstatná je úprimná túžba po dieťati. Inak človek o adopcii nemusí vedieť nič, všetko sa dá zistiť. Nám bežne volajú alebo píšu ľudia, ktorí chcú o adopcii vedieť viac, tak sa im snažíme poradiť, niektorí nás aj navštívili. Na webe je o adopcii tiež dosť informácií. Možno sa však niekomu zíde vedieť, že dieťa si nemusia adoptovať len manželia – pokojne tak u nás môže urobiť aj jednotlivec, čiže aj ovdovelí, rozvedení alebo slobodní ľudia.